Liszt & Co.

Franz Schubert
Sonáta c mol D 958

Sonáta c mol D 958 je prvou z trojice veľkých sonát, ktoré Schubert skomponoval v lete 1828 – teda len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Skladba začína sebavedomým beethovenovským gestom, nápadne pripomínajúcim úvod Diabelliho variácií. Hudba prvej časti obsahuje prekvapivé množstvo náladových odtieňov: od krehkej lyriky cez zasnenú kontempláciu po okamihy vypätej drámy s nádychom tragickosti, pričom plynule pôsobiace zmeny výrazu Schubert dokáže s veľkou emocionálnou silou dosiahnuť na pomerne malej časovej ploche. Pomalá časť prináša zdanlivé upokojenie, ktoré však prerušujú okamihy úzkosti a žiaľu. Často diskutovanou časťou tejto sonáty je záverečné Allegro. Tanečný rytmus tarantely tu prináša nepokoj a drámu bez momentu katarzie. Finále sa tak stáva démonickým tancom smrti, ktorý sugestívnou atmosférou tragickosti pripomína známu Schubertovu pieseň Kráľ duchov.

Franz Liszt
Sonáta h mol

"Klindworth mi práve zahral tvoju sonátu! Drahý Franz! Bol si tu so mnou. Sonáta prekonáva všetku predstavivosť. Je veľkolepá, vážna a ušľachtilá – ako ty sám. Som hlboko dojatý. V tejto chvíli, hneď ako som si ju vypočul, cítim také naplnenie, aké len človek môže cítiť. Hovorím ti: bol si tu so mnou!" Tieto slová pochádzajú od Richarda Wagnera, ktorý si Lisztovo dielo vypočul v Londýne v roku 1855. Sonáta h mol vznikla vo februári 1853 vo Weimare a je dedikovaná Robertovi Schumannovi. V Sonáte h mol sa Liszt odvážne zriekol dobových konvencií štyroch po sebe nasledujúcich častí a vytvoril tak pol hodiny trvajúci celok, ktorý cyklickú sonátovú formu prezentuje v rámci neprerušeného toku hudby. Dielo, ku ktorému skladateľ okrem názvu neposkytol žiadny ďalší kľúč, podnietilo množstvo úvah o jeho mimohudobnom obsahu. Existuje hypotéza, že skladba zhudobňuje faustovskú legendu s témami Fausta, Grétky a Mefi sta, iná hovorí o vyhnaní z raja a témach Boha, Satana, Adama a Evy. Existuje však aj názor, že sonáta predstavuje Lisztov autoportrét. Väčšina hudby pochádza z motívov, ktoré sa objavujú prvýkrát už v úvode skladby (Lento assai/Allegro energico) a v priebehu diela ich Liszt dômysleným spôsobom spája a variuje. Okamihy transcendentnej krásy prináša pomalá časť Andante sostenuto, asociujúca atmosféru neskorých Beethovenových diel. Vizionárska sonáta sa pri verejnej premiére v roku 1857 nestretla s veľkým pochopením. Jeden z kritikov napísal, že jej chýba logika i prirodzenosť, čo spôsobilo, že do prelomu 19. a 20. storočia bola uvádzaná len zriedka.

Andrej Šuba